Na sklonku svojho života, Leon Trockij napísal niečo v tom duchu, že revolúcia v Rusku nezrušila kapitalizmus, len stanovila že v ponechanom kapitalizme bude už len jediný povolený kapitalista, a to buď štát, alebo Stalin. V Trockého prípade išlo o elégiu pre jeho vlastnú politickú kariéru, ale keby postavy kategórie Sam Altman vedeli čítať, videli by v tom svoj cieľ. Minimálne čo sa týka trhu s prekladmi.
Úvodom chcem ako myšlienkový experiment navrhnúť čitateľovi tri línie toho, ako skontrolovať kvalitu prijatého prekladu, obzvlášť takého vyprodukovaného četbotom. Prvá možnosť je dať ju skontrolovať tomu istému alebo ďalšiemu četbotovi. Toto je stratégia polície, prešetriť seba samého a nezistiť pochybenie. Voľba ktorá sa zdá rozumná azda len najjednoduchším dušiam spomedzi nás. Druhá možnosť je dať ju na kontrolu prekladateľovi, ktorý si za „kontrolu“ textu v tejto dobe už či chce alebo nechce, musí zaúčtovať plnú cenu svojej práce. Tým pádom zmizla úspora z používania nástroja na ktoré prevádzkovateľ dostáva neuveriteľné subvencie, a časová úspora tiež klesá do nedozierna. Tretia možnosť je nájsť si prekladateľa ktorý žije v studni, a nevie koľko si má za svoju prácu pýtať, respektíve aktívne chce dostať zaplatené pod cenu. Nemyslím že nejakí prežili posledné roky, verím ale že by bolo možné ich vyhľadať a riešiť s nimi problém spôsobom ktorý uvádzam ku koncu eseje.
Je tu ale druhý spôsob nahliadania na problém kvality v prekladoch. Zadávateľ od svojej podstaty sám preklad nechce vyrobiť, ale tento nezáujem nemusí byť spôsobený neschopnosťou. Kvalita môže byť pre zadávateľa bezpredmetná, napríklad ak vie že preklad musí vzniknúť zo zákonnej povinnosti, s vedomím že výsledný text nikto nikdy nebude čítať. Môže mu aj byť ľahostajné aký dojem text u čitateľa vyvolá, možno vie že čitateľ nemá vkus. V každom prípade sa pozeráme na spoluhru dvoch faktorov: ceny a kvality. Ak podnikateľ zhodnotí že nízka, dubiózna alebo úplne neznáma kvalita sa mu oplatí, vždy ju zvolí.
Toto nie je nový problém. Pred četbotmi bol google translate, a predtým bol „môj synovec čo strávil leto v Londýne“. Nekvalifikovaná konkurencia existovala odjakživa. Výsledky boli ekvivalentné, doteraz ale títo dodávatelia neboli prilepení k sykofantskému systému ktorý vyvoláva u užívateľov psychózu a odbúrava schopnosť kriticky myslieť, čo sú charakteristiky ktoré manažérskej triede pochopiteľne chýbali, a teda limitovali atraktívnosť uvedených dodávateľov. Čo ale zostalo v priebehu stáročí bola vždy lacnosť.
Walmart, Uber, a podobné firmy všetky fungujú na rovnakom princípe. Vstúpia do nového trhu a začnú ponúkať služby alebo výrobky pod cenu. Toto robia tak dlho, pokým nevytlačia všetku konkurenciu z trhu, a následne zvýšia ceny akokoľvek vysoko sa im chce, keďže sa stali regionálny monopol. Predávať pod cenu môžu, lebo majú peniaze zinakiaľ. Ničiť malé podniky a konsolidovať ich od megakorporátov je v záujme megakorporátov. Je tu aj politická dimenzia: vždy existoval konflikt medzi demokraciou ako snahe rozdeliť moc medzi čím viac ľudí, a snahou malej skupiny ju centralizovať čo najužšie (samozrejme ale vždy s nimi vnútri kruhu mocných). O povahe malých podnikov sa dá polemizovať, je ale bez debaty že spoločnosť s nimi sa vyznačuje decentralizovanejšou mocou ako ako svet pauperizovaných a megakorporátov, bez čohokoľvek v strede.
Tak vyzerá vysnívaný svet Sama Altmana, zvláštne vytvarovanej lebky Marca Andreesena, a verejne sa tomu hlásiacich fašistov kategórie Alex Karp a Peter Thiel. Nerušia jazyk ani prekladateľstvo; len uzurpujú pozíciu jediného dodávateľa. Chcú tak docieliť platením pod cenu, v čom mienia zotrvať asi pokým nevymrie posledný prekladateľ. Preklady existujúce v tomto dystopickom svete sa budú kanibalizovať ako ouroboros žerúci vlastný trus, a model bude očerstvovať svoju databázu iba vlastnými výplodmi, páchajúc na jazyku ekvivalent rodokmeňa Habsburgovcov.
Odporné obrázky ktoré generujú programy ktoré títo ľudia vlastnia by nemali nachádzať úspech, ale žiaľ niektorí ľudia volia cenu nad estetický dojem, respektíve ako sa dozvedáme viac a viac, mnohí sa rodia bez akéhokoľvek cítenia a za celý život sa im nepodarilo vyvinúť si vkus.
U prekladov je situácia zdanlivo jednoduchšia, lebo ak neviem urobiť preklad, neviem skontrolovať kvalitu prekladu, logicky teda potrebujem prekladateľa. Toto je ale len zdanie. Ako som uviedol vyššie, situácia je podobná, a ľudia bez vkusu nahliadajú výlučne na cenu. Výsledok je že sa ja musím pozerať na najodpornejšie obrázky na svete (zarámované!) v inak fajn kaviarni, a bežne stretávať texty zrejme vyprodukované četbotom bez ohľadu na môj čas alebo fakty ktoré text má zdeliť. Tiež som už dlhšie nedostal poriadnu zákazku.
Toto všetko sú útoky voči mojej osobe.
Moje zdroje príjmov sú obmedzované, či už perfektným magickým strojom ktorý ma skutočne stopercentne nahradil v profesionálnej kapacite, alebo jednoduchým podrývaním prekladateľského trhu predátorskými cenami, subvenovanými americkou vládou.
Môj pôžitok z môjho okolia je obmedzovaný zaplavovaním reálneho priestoru v podobe kaviarní, virtuálneho priestoru v podobe internetu, vizu8lnym odpadom, a zdieľaného komunikatívneho priestoru v ktorom musím žiť tým že normálni ľudia ktorí nevedia dosť o téme sú nevedomým používaním týchto nástrojov ovplyvnení vo svojom spôsobe myslenia a hovorenia.
V neposlednej rade, každý boží deň počuť od vládnucej triedy že eliminujú desať miliónov triliónov pracovných miest hneď budúci mesiac, zajtra, budúci týždeň, a nie je nijaký spôsob ako tomu predísť, zastaviť, zabrzdiť a buď sa zúčastníš alebo prídeš o všetko. To posledné je zároveň výpalníctvo a pokus ma nalákať na hazard. V oboch prípadoch je navrhované riešenie zaplatiť rovnakému lúzrovi.
Keďže všetko toto sú útoky proti mojej osobe, mám za to že som oprávnený použiť sebaobranu.
V prvej rade treba informovať širokú verejnosť. Samozrejme neverím že to stačí, keby to čo i len skutočne fungovalo. Ako som predostrel, či to už je odvečný problém ľudstva alebo niečo vytvorené za posledných 30 rokov, žijú kvantá ľudí ktorým chýba svedomie, vkus, úplne intuitívny súcit k ostatným ľuďom, v neposlednej rade alebo zhrňujúc: rozum. Napriek tomu treba do éteru jasne hlásať: tieto nástroje ničia životné prostredie, roztápajú mozgy, produkujú nevkusný odpad ktorý keď vidím, bojkotujem podnik, obohacujú najhorších ľudí nažive zatiaľ čo spôsobuje nočné mory najchudobnejším na svete a mňa osobne robia nešťastným. Komu toto nestačí, bod 3 nižšie.
V druhej rade by bolo dobré organizovať. Prekladatelia urobili chybu že sa nikdy nedali do odborov. V branži panovala rovnaká ilúzia ako medzi ajťákmi v Kalifornii, že keďže sú žiadaní a majú moc v pracovných pohovoroch, nikdy o tú moc neprídu a nezávislosť dnes netreba obetovať pre bezpečnosť zajtra. Ben Franklin sa k veci vyjadril, len tento prípad skončil horšie ako on predpovedal. Nezávislosti sa nevzdali a o bezpečie prišli aj tak.
Mimo tohto by bolo pekné vytvoriť nadnárodnú zastrešujúcu organizáciu a z nej vyplývajúce národné zákony čo sa týka 1 účasti prekladateľov na textoch a 2 minimálnej mzdy. Na generované deepfake obrázky sa má v Nemecku po novom uvádzať poznámka, že ide o manipulovaný obrázok. Navrhujem že každý preklad by mal uviesť meno zodpovedného prekladateľa, ktorý dostal za dielo štandardnú výplatu. Keby stávkokaz prijal menej, keby firma prenechala celý text, a tým nižšiu výplatu, na firmu Sama Altmana, bolo by možné ich stíhať pred súdom.
Bod 3 sa opiera priamočiaro o sebapomoc a sebaobranu. Ak mi niekto každý deň kričí z ulice do okien že mi vypáli dom, ak niekto prijatím nižšej ako stanovenej šarže napáda stabilitu trhu o ktorý sa opiera moje prežitie, ak niekto napriek primerane zjednodušenému ozrejmeniu, že konanie mi spôsobuje ujmu, nehodlá zmeniť svoje počínanie, nemám ja hádam právo zasiahnuť? Nie je priam moja povinnosť, dôrazne intonovať pôvod a následky môjho znepokojenia? S uvedením jasných príkladov toho čo sa môže stať keď sa dejú veci ktoré som presviedčaný že ma môžu pripraviť o existenciu? Nie je vhodné aby som ponúkol demonštráciu?
Nechcem oslabiť bojovnosť posledného odseku, chcem ale ozrejmiť dve veci.
Tento text som napísal pre užšie obecenstvo a má zrozumiteľným spôsobom zhrnúť hlavné protiargumenty k téme takzvanej umelej inteligencie, zvlášť čo sa týka toho čím som dúfal že v živote budem zarábať nie veľa, ale udržateľný obnos peňazí. Išlo to rok čo rok dole, ale až po konci lockdownov veci skutočne skolabovali. Toto je následok typicky neférového zásahu do triedneho boja, tentokrát pod vlajkou Sam Altman.
Ak tieto veci používate, nie len na preklady ale na čokoľvek, staviate sa na stranu proti mne a všetkým takým ako som ja. Neviem či môžeme byť kamaráti. Z priazne ku mne, nechajte to. Nechcem o tom najlepšie už ani počuť.
Na úplný koniec chcem uviesť že som úprimne presvedčený, že ak hospodárstvo je ozajstná vec, nie financializovaná fikcia, a peniaze sa nedajú tvoriť z ničoho bez následkov, veľké firmy ako OpenAI a Anthropic v priebehu piatich rokov prestanú existovať. Tieto firmy pália nepredstaviteľné množstvo peňazí na prevádzkovanie svojho hardvéru, a sú vzdialenejšie od zisku ako kedy nejaká firma bola. Uber údajne miestami subvenoval 50% ceny každej jazdy aby prilákal zákazníkov. Anthropic naznačil že u nich to je okolo 96%! Deväťdesiat šesť percent!!!
Je možné že sa mýlim, a „hospodárstvo“ už je len výhovorka, magické slovo za ktorým sa maskuje arbitrárne správanie vladárov ktorí robia čo sa im chce. Ak áno, máme vážnejšie problémy ktoré musíme riešiť. Ale ak nie, toto nevydrží. Nemôže byť že šesť firiem si bude podávať tie isté peniaze v kruhu na dvoch táckach a volať to dva trilióny zisku ročne. Mám nádej, že táto tortúra v dohľadnej dobe skončí, nikto sa neospravedlní za napáchanú škodu a ujmu, (s trochou šťastia už nebude v stave schopnom prosenia o milosť,) a svet bude po dlhej dobe znovu trochu menej odporný.
Všetky preklepy spôsobili extrémne suché/potrhané/zalepené špičky prstov. Au.